Včera, 12.11.2008, som ráno Atinkovi dala papať smotanu s piškotom, pomojkala som ho a odišla som do práce. Keď som sa z práce vrátila, vítal ma opäť iba Stuart, v poslednej dobe celkom bežný jav. Atinka som zazrela na prízemí v domčeku, najskôr som myslela, že spinká.
Spinkal, ale už navždy.
Odkedy nám umrel Maťko, Asterix začínal byť čoraz apatickejší. Ostal v klietke už len so Stuartom, s ktorým sa teda zrovna moc nemuseli a v kuse sa mlátili a pískali po sebe. Jednoducho si nikdy nesadli a neskamarátili sa.
Z protivného potkana sa stával maznoško, čo som bola naozaj rada. Nechal sa mojkať do zblbnutia a zásadne po vypustení z klietky po čase zaliezol do deky, ktorú máme prehodenú cez gauč a ktorá je veľmi dlhá, takže dole robí chalanom tunel. Spinkal pri nás.
Časom už z klietky vyliezať vôbec nechcel a keď som ju dala dole zo stolíka a nechala ju otvorenú, okamžite sa do nej vrátil.
Pred necelými dvoma týždňami ma neskutočne vystrašil. Prišla som z práce domov a našla som ich spať na poschodí aj so Stuartom, v klbku. Stuart zdvihol hlavu a pozrel na mňa, ale Asterix nereagoval. Stu sa od neho nepohol. Na pár sekúnd som si myslela, že Atinko už nie je medzi nami. Po chvíli konečne zdvihol hlavu, ale vo mne ostal blbý pocit, že od nás odchádza a už ho to tu bez Maťka nebaví.
Schudol 100g, čo bolo pri jeho váhe 900g dosť prekvapivé. Posledný skoro rok mal totiž diétku, dostával len základné krmivo a k tomu zeleninku, občas dostal nejakú mlsku (tak raz za mesiac cca) alebo kuracie mäso či pečeň, ale nikdy sa nám nepodarilo udržať jeho váhu pod 900g, hoci sme skúšali všetko možné. Takže keď som zistila, že z ničoho nič máme 800g, bolo mi jasné, že je zle.
Pár dní dozadu sme začali dávať kašovitú stravu, pretože si chlapec nedokázal udržať v predných packách granule (zato ak dostal piškot, ten si udržať teda jo sakra vedel, ale ten dostával len teraz posledné dni). Pred dvoma dňami bolo prvý raz potrebné pomôcť mu umyť sa a vyčistiť puzdierko na pipíka. Už to sám nedokázal. Myslela som ale, že tak ako Maroško, tak aj Atík tu s nami ešte nejaký ten mesiac bude....
Bohužiaľ.
Bola to moja láska na prvý pohľad. Prvý raz som ho videla, keď som si bola pre Maťka, Asterix mal vtedy jeden deň. Medzi množstvom žížaliek som vtedy samozrejme toho svojho srdcového potkana ešte nerozoznala, ale akonáhle sa na webe objavili prvé sólo fotečky, zamilovala som sa do neho. Vymýšľala som kopec spôsobov, ako ho dostať k sebe domov a nakoniec sa mi to úspešne podarilo. Moje malé prasiatko mi vždy robilo radosť, aj keď bolo protivné a svojské. Ale mal svoje čaro a vedel byť aj príjemný a milý.
