Kenynka som si doniesla domov v septembri 2006 z Martina, zo zverimexu, z ktorého pochádza aj Maroško. Mali spoločného otecka.
Prišiel v dobe, kedy som nechcela viac ako jedného potkaníka a kedy som nemala na neho toľko času, koľko by som chcela a koľko by on potreboval.
V novembri som mu priniesla kamaráta, ale spočiatku boli problémy, Kenynko bol zvyknutý byť sám a o kamaráta veľmi nestál. Na druhú stranu sa začal budovať náš vzťah, spinkali sme spolu v postieľke po poobediach, vždy ležal vedľa mojej hlavy...Ako jediný bol so mnou aj vo februári na dovolenke v Tatrách.
Pri hľadaní práce som bola často mimo Košíc, a často na viac ako len víkend. Koncom februára mi to vyšlo až na týždeň, vtedy som poprosila Zorku, aby mi chlapov postrážila.
Kenynko, do tej doby problémový agresor, sa neskutočne zmenil. Bol milý, prítupný, prestal mi terorizovať chalanov...jednoducho na nepoznanie.
V auguste, zhruba v dobe, kedy sme dali kastrovať Maťka, začal Keny mierne vrkať. Dostali sme plerasan na podporu imunity s odporúčaním, aby sme sa ukázali, ak by sa akokoľvek zmenil jeho stav k horšiemu.
Bohužiaľ, ukázali sme sa nie raz. Naučila som sa dokonca pichať injekcie, len aby nemusel denne so mnou cestovať do Rače a nazad. Na zápal pľúc nám zabral až tetrasol, dosť silné tetracyklínové antibiotikum.
Nie na dlho. Po dvoch či troch týždňoch sa jeho stav zo dňa na deň zhoršil, až natoľko, že odmietal jesť a piť a bol úplne apatický. Pani veterinárka nám Kenynka teda uspala. Urobila to skôr, ako sa začal nejako veľmi trápiť alebo ako by hrozilo, že by sa jednoducho udusil kvôli vode v pľúckach.
Pitva ukázala, že mal všetky orgány v tele zdravé, okrem pľúc, plných abscesov. A srdiečka, ktoré bolo napadnuté tou istou baktériou ako pľúca.
Kenynko, veľmi nám chýbaš a veľmi ťa ľúbime a vždy budeme. Už nikdy žiaden potkaník nebude ako ty. Dúfam, že cestu za dúhový most som ti uľahčila a že už ti je len a len dobre. Neboj sa, raz sa tam spolu stretneme a opäť budeš za mnou behať spinkať so mnou...
