Rád by som sa s vami rozlúčil.
Som starý, som nervózny a panička mi už lezie na nervy. Nexce ma nechať odísť, pretože ma veľmi ľúbi. A keďže jej láska ma tu stále drží a ani Kenynko mi nevie pri odchode za dúhový most pomôcť, moja Človek sa konečne rozhodla, že to urobí za neho. A za mňa. Viem, že to bude do konca života ľutovať, ale ona zase vie, že nie je iná možnosť. Už nežijem, už iba prežívam, stále bojujem, lebo vidím, ako silno bojuje ona. Aj za mňa. Ale naozaj to nemá význam. Však ja ostanem v jej srdiečku a za dúhovým mostom na ňu budem čakať.
Bol som jej prvý potkaník. Sťahovali sme sa spolu do Košíc, to vám bola vec. Mal som pelech v spodku gaučovky, nosil som si tam všetko jedlo a vždy, keď bola moja Človek doma sama, mohol som behať. Keď bola doma jej spolubývajúca, bolo to horšie. Síce ma nechala behať, ale jej to trošku vadilo. Raz som zašiel až do kuchyne. A schoval som sa. Do sporáka medzi plechy na pečenie. A moja Človek ma nevedela nájsť. To vám bola veeeeeeeec. Bolo to super. Ale potom som sa prezradil šramotom a bolo po schovávačke.
Keď som pár mesiacov žil bez mojej Človek, bolo to divné. Stále som na ňu myslel a ona myslela na mňa, lebo sa mi čkalo. A tá teta, čo sa o mňa starala..bola fajn. Aspoň zo začiatku. A mal som sex. No fakt. S takými úplne super samicami.
Potom sa tá teta rozhodla, že už ju nebavím a nexce ma doma, ale nepovedala to mojej Človek. Drbla ma do zveráku, v ktorom robila. Starala sa síce o mňa ďalej, ale už to vôbec nebolo ono.
A potom sa objavila! Moja človek prišla, straaaaašne nahnevaná. Tá teta sa jej radšej vyhla. Ale mňa si zobrala.Odniesla ma k svojej mame, okúpala ma (fuj, smrdel som) a dala mi piškot. Tak som ho zblajzol a ďalší deň som cestoval do Bratislavy.
A čo vám poviem, moja Človek mi pripravila skvelú klietku, bol som čistý a sám (tí štyria mantáci nepochopili, že som vodca a tak sme sa neskamošili) a mal som plnú pozornosť mojej Človek. Dokonca aj ten veľký pupkatý chlap, čo nesúhlasil s piatym potkanom sa do mňa vcelku zahľadel. Asi preto, že ja som mu nikdy nehlodal do káblov od niečoho, čomu hovoria internet. No, ale....došli samice. Už žiaden sex, no. :-)
A teraz som tu, dva a pol roka starý, vo vašom počítaní samozrejme. Už vôbec neviem chodiť, neposlúchajú ma nožičky. Len sa vždy preplazím do iného miesta môjho súkromného pelechu, aby som sa najedol alebo aby som neležal na vlhkom, keď si pod seba nacikám. Ja viem, potkani to nerobia, ale...ja už som starý. A moja Človek ma každý deň ráno a podvečer kúpe v takom bielom lavóre vo vlažnej vode a šampónom. Som čistý a nesmrdím. Ale aj keď smrdím, tak jej to nevadí. Ona ma ľúbi.
Lenže, mňa už to tu nebaví. Síce mám svoju Človek rád, ale už to nie je ono. Už sa nemôžeme mojkať, lebo ma bolia nožičky a keď ma zle chytí, nie je to príjemné. Už nemôžem ani behať a ani k tým mantákom sa neviem vyškriabať, aby som ich trošku poprokovoval. Super je, že už som niekoľko mesiacov nebol v klietke, vraj ju niekomu moja Človek dala. Som voľne pustený. Ale myslíte, že to môžem využívať? Nemôžem. Som slabý. Som starý. Ani papať mi už nechutí ako nedávno. Zjem niečo, aby som jej spravil radosť, ale...
Takže, toto som ja. Maroško. Narodil som sa vo zveráči, ale neviem kedy. Moja Človek tvrdí, že na prelome rokov 2005 a 2006, lebo v polovici februára si ma brala domov. A zomriem dnes poobede, teta veterinárka zo Zverlandu, Ondrášková sa tuším volá, sľúbila mojej človek, že nás nenechá čakať, ak tam budú ľudia. A vraj ma najskôr uspí, aby som necítil tú poslednú injekciu.
Bolo mi potešením.
