Ťažko sa mi čokoľvek píše, pretože Maťkov odchod ma veľmi zaskočil. Nečakala som, že práve tento potkaník nás opustí ako ďalší a v tak krátkom čase po tom, čo sme sa rozlúčili s Maroškom....
Maťko bol, ako zisťujem v posledných cca dvoch týždňoch, mojím najmilším potkaníkom. Kenynko bol prvý, ktorý umrel, Maroško bol môj úplne prvý potkaník, ale Maťko bol jednoducho výnimočný.
Doniesla som si ho od Helinky z Brna 5.1.2007. Spolu s ním som do Košíc viezla aj samičku, Kláru, ktorá putovala potom kamarátovi Ondrejovi a jeho priateľke Lucke (Klára už bohužiaľ tiež nie je medzi nami).
Maťko sa veľmi rýchlo skamarátil so Stuartom, ale s Kenym mu to trvalo trošku dlhšie. Vždy, keď som ich venčila a sedela som pri nich na zemi, schovával sa pri naháňačkách do mojich teplákov a nevystrčil odtiaľ ani nos.
Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, púšťala som ich spočiatku behať iba v kuchyni po posteli. Maťko bol ten, kto ako prvý objavil cestu dole a začal behať po byte. Nestačili nijaké zábrany ani posúvanie postele, jednoducho, Maťko zistil, že posteľ nie je zas tak vysoko, ako sa mu zdalo, a je jednoduché odtiaľ kľudne aj skočiť. Veď byt je plný super vecí, ktoré sa dajú skúmať.
Po pár mesiacoch sme domov doniesli Maroška a začali problémy. Skamarátiť ich sa nám samozrejme nikdy nepodarilo. A naviac, Maťko bol z neho zjavne nervózny a začal bezdôvodne napádať chalanov. Keď som ho za to vyhrešila a položila na lopatky, síce ma neuhryzol ani inak na mňa neútočil, ale okamžite zaútočil na niektorého potkana, ktorý sa práve motal okolo. A neskôr už si dovoľoval aj ku mne. Dali sme ho preto radšej vykastrovať.
Z Maťka sa po kastrácii postupne stalo jedno neskutočné, výnimočné zvieratko. Tým, že po operácii som s ním bola 24hodín denne (a Janko spal dokonca jednu noc v obývačke, aby som ho mohla mať na posteli) a starala sa o neho, vytvorilo sa medzi nami zvláštne puto. Maťko jednoducho vedel, že čokoľvek sa stane, som tu, aby som sa o neho postarala a pomohla mu.
Síce mierne pribral, ale postupne sa z neho stal najaktívnejší potkan v skupine, choval sa ako samička. A neustále panáčkoval okolo mňa a žobral jedlo. A nechal sa maznaaaaaaaaaaaať. Držal ako hluchý dvere. :-)
Koncom augusta som chalanov zaniesla ku kamoške, ktorá mi ich strážila, kým som bola v Tatrách na dovolenke. Maťko pred tým prekonal zápal močového mechúra, ktorý sme celkom úspešne vyliečili.
Po návrate z dovolenky ma však čakal doslova šok. Maťko mal o 150g menej, pohyboval sa s ťažkosťami, spal v divných polohách a mierne naježený. A hlavne, nemohol si jedlo chytiť do predných paciek a nedokázal sa napiť. Okamžite som mu začala dávať kašovitú stravu a hlavne hodne vodnatú. A zeleninu a ovocie.
Veterinárka nič nezistila, pretože Maťko na nič nereagoval bolestivo. Ale aj tak sme nasadili B vitamín a dostal tolfedine. Proti zápalu a bolesti. Po dvoch dňoch dostal dexamedium, kortikoidy. Nijaké zlepšenie sme si nevšimli. Skôr naopak. Maťko postupne čoraz menej behal, naviac dostal hnačku. Takže do toho všetkého sme ešte museli dietovať, aby sme sa z hnačky dostali. Podarilo sa nám to a ja som sa fakt potešila. Dúfala som, že sa mi moje zlatíčko dá do poriadku.
Bohužiaľ, nedal. Zo soboty na nedeľu minulý víkend pravdepodobne dostal ďalšiu mŕtvičku. Večer sa ešte sám v pohode napapal, na noc som mu do prepravky dala ešte ďalšie jedlo, aby nehladoval. Ráno som ho našla v miske s jedlom, skrúteného do veľmi zvláštnej polohy, a na nič nereagoval. Vybrala som ho okamžite von a dala na posteľ. Maťko bol skoro úplne paralyzovaný, nedokázal zdvihnúť hlavičku, nedokázal sa umyť. Ani na jedlo nereagoval. Tak som ho len hladkala a vedela som, že sme práve dobojovali. Otázkou bolo len to, ako rýchlo sa z Martina dostanem do Bratislavy k mojej veterinárke, aby mu uľahčila odchod.
Na obed sme do neho striekačkou dostali kašičku mlieka a bebe keksu a sadli sme do auta. Službu mala tá istá doktorka, ktorá uspávala Maroška.....
A tak sme sa, nečakane a náhle, po dvoch týždňoch od dovolenky, 28.9. pár minút po štvrtej s Maťkom rozlúčili, naposledy vydýchol a zaspal mi v náručí. Navždy.
Viem, že je to pre neho takto lepšie, že nemalo význam ho umelo a nasilu držať pri živote, keď sa dostal už do tak zúfalého stavu....Ale aj tak mi strašne chýba a neviem sa zmieriť s tým, že tie jeho šibalské očká sa už na mňa nikdy nepozrú a jeho zúbky už neprehryzú nijaký kábel.....Bolo to najúžasnejšie zvieratko, aké som kedy chovala....Každý potkan je výnimočný, každého mám veľmi rada a všetci moji mŕtvi mi stále chýbajú a vždy chýbať budú, pretože už nikdy nikto nebude ako oni.....Ale Maťko........bol Maťko.....
