Tak toto bol neplánovaný prírastok. Stále som chcela mať doma len jedno zvieratko, ale neodolala som.
Keď som bola v novembri 2006 u Janka na víkend, stavili sme sa v Zoodome a našla som tam kopec miminiek. Pôvodne som len chcela pre Kenyho prepravku, ale nakoniec som odtiaľ odišla síce s prepravkou, ale aj s potkaníkom v nej.
Z Bratislavy do Košíc cestoval v rukáve trička, ktoré som mala na sebe, bol zlatučký. Ani sa poriadne nepohol. Až kým som v Košiciach nevystúpila z auta na parkovisku pred prácou. :)
Zoznamovanie bolo miestami fakt na porazenie, ale zvládli sme to. Keny sa postupne zmieril s tým, že už nie je sám a pochopil, že to ešte neznamená, že sa mu nebudem venovať. A Stuart bol veľmi rád, že má kamaráta. Kúpili sme aj oveľa väčšiu klietku a vďaka problémom so zoznamovaním som zistila, že na nete je toho o potkanoch celkom dosť a že existujú aj chovateľské stanice, kde sa dá potkan kúpiť s papiermi.
Síce som ho odmalička mojkala a hrala sa s ním, ale nakoniec zo Stuarta vyrástol potkan, ktorý sa ma síce nebojí, ale hladkať sa nenechá. Vylezie mi na rameno, papá mi z ruky alebo z úst, behá po mne, ale akonáhle ho chcem pohladkať, pokiaľ nie je zahnaný do kúta, kde nemá už kam unikať, pohladkať sa nenechá. A ja potkany do kúta zásadne nezaháňam. Rešpektujem ho, keď sa nechce hladkať, nechce. Stačí, že si príde zobrať papať alebo že po mne lozí a je na mňa zvedavý. Tak isto vždy pribehne aj na zavolanie a dúfa, že mu dám niečo dobré pod zub. :)
Zvláštna povaha. Ale je podarený a krásny.
Odkedy umrel Keny, mal to Stu v klietke ťažšie. Keny ho zrejme celý čas chránil, po jeho smrti ho už nemal kto. Maťko ako správny kastrát ho mal na saláme, ale s Asterixom sa neustále do seba púšťali a handrkovali sa. Nikdy to neboli bitky do krvi, vlastne po sebe väčšinou len pišťali a keď sa k niečomu malo schýliť, jeden z nich ušiel. Poväčšinou Stuart. Vyliezol na vrch klietky a čakal, kedy prídem a pustím ho von.Aj napriek tomu, že s Asterixom nevychádzali najlepšie, keď umrel aj ten, Stuart ostal veľmi smutný. Prvý raz v živote bol sám. Nemal s kým spať v hamaku, nemal sa s kým naháňať, s kým papať. Ale ani tak sa nechcel nechať hladkať. Poprosila som preto kamarátku, aby nám požičala jedného svojho samčeka, ktorý bol tiež sám a čakal na kamaráta. Stui, hoci sa s Riškom nikdy naozaj neskamarátil, bol znovu aktívny, vyliezal z klietky, začal normálne papať aj piť a tváril sa nadmieru spokojne. :)
Stuiho album v galérke: http://www.squeek-rat.info/gallery/main.php?g2_itemId=1557
