Ani neviem, čo napísať. Bol to povahovo veľmi zvláštny potkan. Ešte dnes si pamätám, ako som ho v novembri kúpila v Zoodome v Bratislave a ako mi celou cestou do Košíc čučal v rukáve trička. A ako sa Janko pajedil, keď som ho z toho Zoodomu doniesla.
Nikdy nemal rád hladkanie, akonáhle som ho chcela chytiť alebo mojkať, utekal. Keď som dala ruku do domčeka, aby som ho pohladila v ňom, jemne mi chytil prsty do zúbkov a vytlačil von. Nesmeli sme "rušiť jeho kruhy". Rešpektovala som jeho povahu, hoci mi bolo ľúto, že ako jediného ho nemôžem mojkať. Čo sa dalo robiť, každý sme nejaký. Na druhej strane keď som prišla ku klietke a otvorila ju, Stu bol prvý, kto mi vyliezol na rameno a nechal sa nosiť. Loziť po nás, sedieť na ramene, to nebol problém, len sme ho nesmeli začať hladkať.
Miloval Kenynka. A Keny ho ochraňoval. Takže keď umrel, Stu to mal ťažšie. Ale chalani pochopili, že ho bránim a nesmú mu robiť zle. Akurát Asterix sa občas "utrhol z reťaze". Nakoniec paradoxne ostal na staré kolená už len s Asterixom, ktorý umrel vlani v novembri.
Prvý raz v živote ostal sám. Spočiatku sa tešil, že ho neotravuje Asterix, ale keď pochopil, že už ho naozaj nemá kto otravovať, prestal papať aj piť a stále bol zalezený v domčeku. Na šťastie nám TOUAREG požičala vtedy trojmesačného Riška, ktorý čakal na kamaráta z Čiech. Stuinko okamžite ožil, začal byť znova aktívny a behal okolo nás. Potom sme mu doniesli postupne Merlinka a Gandalfa II a Riška sme vrátili.
S chalanmi si veľmi rozumel, spávali spolu v domčeku, behali spolu, ale občas si od nich chcel oddýchnuť. To vždy ostal pri nás na gauči alebo na skrinke vedľa gauča a ležkal, chodil po operadle hore dole, občas pobehal po nás.
Medzičasom sme opäť priviezli Riška,tento raz na trvalo. Už je starší a so Stuartom sa veľmi neskamarátil. Po pár neúspešných pokusoch som oddelila vrchné poschodie klietky a Riško bol tam. Chalani so Stuartom mali dve nižšie poschodia. A menila som ich, aby s zvykali.
Pred týždňom sa k nim Riško dostal a odniesol to Stuart, ktorý mal na chrbte dva kusance, jeden z nich dosť škaredý. Oba sa však krásne hojili a Stu sa nechal aj ošetrovať, hoci dával najavo, čo si o tom myslí.
Posledné dni mával problémy s dýchaním, pri námahe. Na pľúckach však nemal nič. Mohlo ísť aj o problémy so srdiečkom, ktovie. Včera ráno miesto jedenia vyletel z domčeka cez misku na moje rameno a bol nepokojný. Behal po celom byte a gauči, tak som zavolala do práce, že prídem až poobede a išli sme k doktorke. U nej už bol cyanotický, ledva lapal dych, takže sme sa predbehli pred pána so psíkom a pani doktorka robila čo mohla. Pichla Stuimu antibiotiká, niečo na rozšírenie pľúc, aby sa mu lepšie dýchalo. Bol dehydrovaný, takže pod kožu dostal aj fyziologický roztok. Potom sme asi hodinu a pol sedeli v čakárni, aby sa Stu dal na poriadok. Ukľudnil sa, ľahol si mi do lona, položil sa na moju ruku a nechal sa hladkať. O štvrť na dvanásť nám pani doktorka pichla poslednú injekciu, natiahla nám dve ešte domov a Stuinko opäť začínal dychčať. Keďže už viac pre neho v tej chvíli urobiť nevedeli, a mysleli sme, že dychčí zo stresu, rýchlo som ho naložila do auta a išli sme domov, do známeho prostredia a k maličkým chalanom.
Nepomohlo. Pred dvanástou Stuinko posledný raz vydýchol, pri mne, do poslednej chvíle som sa ho snažila ukľudniť, aby dýchal pomalšie, ale zbytočne...Jeho telíčko už bolo staručké a proste chcelo odísť. Cítila som to z neho posledných pár dní, no aj tak som dúfala, že tu ešte aspoň pár týždňov bude.....
