Narodila som sa jedného pekného janurárového dňa v roku 1980 v Martine (nj, som stará páka :-D ), pol metra snehu a 20 pod nulou. Dodnes milujem zimu. Základku som mala pár minút od domu, s gympľom to bolo trošku horšie, ale nebola to nijaká katastrofa. Moja mánia stať sa novinárkou ma na strednej veľmi rýchlo opustila a po mature som šla na pár prijímačiek hlavne na učiteľské kombinácie. Na moje veľké šťastie ma nevzali a rok som sedela doma na zadku. :-) Po roku pauzy som sa dostala na jeden dosť šialený odbor, ekomuzeológiu. Múzejná časť ma síce nebrala, ale ekológia, to bolo úplne skvelé.
Dnes pracujem ako environmentálna konzultantka v spoločnosti, ktorá sa zaoberá poradenstvom v oblasti odpadového hospodárstva. Riešim legislatívu v odpadovom hospodárstve, robím školenia, chodím na školenia, pomáham klientom riešiť problémy a nejasnosti vo výkladoch zákona a pri prípadných kontrolách a tak….:-) Baví ma to.
Domácnosť bez zvierat si ani neviem predstaviť, od malička sme mali minimálne škrečky, istú dobu to brat skúšal aj s pakobylkami a rybyčkami. Veľké úspechy však nemal. :) Pred odchodom na výšku som mala dve morčatá, no bohužiaľ umreli ako jeden a pol ročné, dodnes netuším prečo. V tej dobe ísť s morčaťom k veterinárovi nebolo bežné a mama by ma asi niekam poslala, keby som od nej vôbec na veterinára pýtala peniaze kvôli morčaťu. Holt, bola taká doba. Vtedy som si povedala, že už nijaké domáce zvieratko, kým nebudem žiť sama a nebudem zárobkovo činná. Preto som sa k prvému potkanovi dostala až začiatkom roka 2006, kedy som si našla prácu a odsťahovala sa z Martina. K Maroškovi časom pribudli ďalší a ďalší a nakoniec v roku 2009 sa k nám dostala aj vodná korytnačka, ktorú si pôvodná majiteľka kvôli sťahovaniu nemohla viac nechať.
Potkan žije krátko. Človek si na to buď zvykne alebo si už nikdy viac nijakého potkana nekúpi. My s Jankom sme si jednoduho zvykli. Ten život s nimi totiž stojí za to. Sú to úžasne vynaliezavé, učenlivé, komunikatívne a milé zvieratká. :)
